Bratislava v historickej skratke:
Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy a pritom k mestám s bohatou históriou siahajúcou k dobám spred dvetisíc rokov. Poloha mesta v samotnom srdci Európy na brehu rieky Dunaj predurcila Bratislavu, aby sa stala križovatkou a cielom obchodných ciest, strediskom mnohých kultúr. Prvé stopy po trvalom osídlení sa viažu k mladšej dobe kamennej. Skutocné dvere do histórie však otvára až keltský kmen Bójov v 2. storocí pred n. l., ktorí na území mesta založili významné mocenské centrum s obrannou funkciou. Keltské oppidum, ktoré zaberalo celý hradný vrch, siahalo až k priestoru dnešného Námestia slobody na severe a na juhu až k dunajskému brehu. Bratislavské oppidum sa preslávilo razením mincí, z ktorých najznámejšie sú zlaté statéry s nápisom Biatec. Zánik oppida sa predpokladá v polovici 1. storocia pred n. l. pod vplyvom vpádu Dákov. Kedysi kvitnúce, ekonomicky silné ústredie keltskej moci prestáva existovat. Zvyšky keltského obyvatelstva tu však prežívali až do rímskej okupácie pravého dunajského brehu. Na základe laténskych oppíd, tak ako Bratislava, vyrástli aj iné velkomestá Európy, napr. Vieden, Budapešt a Paríž.

Bratislava a jej okolie na oboch brehoch Dunaja sa v rímskom období ocitli priamo na hranici Rímskej ríše. V systéme vojenských pevností na strednom Dunaji vznikla Gerulata (obr.) , územie dnešnej mestskej casti Rusovce. Gerulata bola jednou z bášt obrannej línie Limes Romanum, oddelujúcej svet Rimanov od sveta barbarských kmenov. V casoch Rímskej ríše bola na hradnom brale vybudovaná vojenská stanica a pri brode vojenská strážna veža. Archeologické nálezy dokazujú rímsku stavebnú aktivitu aj v priestore Starého Mesta pod Primaciálnym palácom alebo v Dúbravke, kde boli nájdené základy rímskych kúpelov z 3. storocia, a na Devíne.

V nasledujúcom storocí sa vznikajúce mesto zaclenilo do novovytvoreného Uhorského královstva. Centrálne postavenie Bratislavského hradu si uvedomili aj starí Madari. Jeho význam po založení Uhorského štátu stúpol s tým, že sa stal dôležitým pohranicným hradom. Stal sa tak najdôležitejším hospodárskym a správnym centrom uhorského pohranicia a navyše i strediskom cirkevnej organizácie.

Centrálne postavenie a územná exponovanost spôsoboli, že sa Bratislavský hrad a jeho okolie stali tercom mnohých vojenských útokov. Už v roku 1042 nemecký král Henrich I. znicil Bratislavu. Dalšie nepokoje ju zasiahli medzi rokmi 1074 - 1077 v súvislosti so sporom o trón. Vtedy sa stal hrad sídlom krála Šalamúna. V 11. a 12. storocí bol hrad casto obliehaný, preto bolo neustále zdokonalované jeho opevnenie. V tom case to bol najlepšie opevnený hrad v Uhorskom královstve. Najstarší základ mesta sa vyvinul na križovatke obchodných ciest. Jedna z nich sledovala breh Dunaja zo západu na východ (dnešná Panská a Laurinská ulica). Druhá cesta z juhu na sever sa stala základom Ventúrskej a Michalskej ulice.

Napriek neustálym nepokojom sa toto sídlisko úspešne vyvíjalo v mesto a coraz viac sa vymanovalo zo závislosti na hrade. Roku 1204 sa sem z hradu prestahovala kapitula a v roku 1221 aj prepošstvo spolu s farským kostolom. Zriadenie fary pri kostole najsvätejšieho Salvatora posilnilo snahy obyvatelstva podhradia konštituovat sa v organizmus co najnezávislejší na hrade. Rozvoj podhradia je priamo písomne doložený na zaciatok 12. storocia. Románske mesto alebo sídlisková aglomerácia sa pred tatárskym vpádom skladalo okrem podhradskej osady a kupeckej osady cudzích hostí z viacerých osád, ktoré podla ich patrónov možno nazvat osadami sv. Michala, Vavrinca a Ondreja.

Pri vpáde Tatárov boli tieto osady pravdepodobne znicené, ale po ich odchode boli opät obnovené. V poslednej štvrtine 13. storocia sa zacali stavat kamenné mestské hradby a smerom na východ od pôvodnej podhradskej osady sa zacalo rozrastat mesto oddelené od hradného opevnenia. Z troch spomínaných osád sa medzi múry mesta dostala pravdepodobne len malá cast. Väcšina z ich územia tvorila už vtedy predmestia. Centrum mesta bolo okolo väcšej nezastavanej plochy, ktorá bola vhodným miestom na trhovisko. Bratislave boli udelené královské výsady v roku 1291 uhorským králom Ondrejom III. V nich sa síce o starších výsadách nic nehovorí, možno ich však predpokladat, lebo sídlisko sa už od polovice 13. storocia nazýva mesto a v druhej polovici storocia malo aj richtára.

Zaciatkom 14. storocia po vymretí Arpádovcov zasiahli Bratislavu opät boje o trón. Na niekolko rokov sa mesto a jeho okolie stali rakúskou provinciou. Až roku 1312 obsadili Bratislavu vojská Karola Róberta a definitívne ju vrátili Uhorsku. Karolov syn Ludovít I. potvrdil mestu viaceré staršie privilégiá a obdaroval ho novými výsadami. Významným obdobím v živote mesta na prelome 14. a 15. storocia bolo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského. Žigmund potvrdil mestu staršie donácie a výsady udelené Arpádovcami a Anjouovcami a udelením nových privilégií vyzdvihol Bratislavu na popredné politické a hospodárske mesto v Uhorsku. Na základe jeho dekrétu z roku 1405 sa Bratislava zaradila medzi najvýznamnejšie mestá, ktoré sa odvtedy nazývali slobodné královské mestá. V roku 1434 udelil mestu erbovú listinu s právom používat znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách.

Po smrti Žigmundovho nástupcu Albrechta Habsburského opät vypukli boje o trón medzi jeho vdovou Alžbetou a Vladislavom Jagellovským. V týchto bojoch stálo mesto na strane Alžbety, zatial co župan na hrade a jeho posádka boli na strane Vladislava. Vzájomné boje medzi hradom a mestom trvali dva roky a pri vzájomných prestrelkách bol poškodený kostol sv. Mikuláša v Podhradí. Opätovný rozvoj mesta priniesla vláda Mateja Korvína (1458-1490). Pocas svojej vlády udelil Bratislave množstvo hospodárskych privilégií, ktoré však mesto muselo zaplatit vysokými financnými dávkami potrebnými na vojny proti Turkom. V roku 1464 vydal Matej Zlatú bulu, ktorá potvrdzovala všetky staršie výsady mesta. Na Matejov podnet bola v roku 1465 v Bratislave založená prvá vysoká škola na území Slovenska - Academia Istropolitana. Univerzita bola umiestnená na Ventúrskej ulici v tzv. Gmaitlových domoch (Stephan Gmaitl bol bratislavským richtárom). Zanikla roku 1491 hned po Matejovej smrti.

Necakaný obrat v histórii mesta prinieslo 16. storocie. V tragickej bitke s Turkami pri Moháci v roku 1526 zahynul uhorský král Ludovít II. Za nového krála bol napriek protikandidátovi Jánovi Zápolskému a napriek odporu casti uhorskej šlachty zvolený na zasadnutí v bratislavskom františkánskom kostole Ferdinand Habsburský. Turci postupovali velmi rýchlo dovnútra krajiny. Uhorská šlachta sa zachranovala útekom na terajšie územie Slovenska, kam sa stahovali i krajinské úrady. V roku 1530 ohrozovali Turci aj Bratislavu a ciastocne ju poškodili delostrelbou. Roku 1531 nariadila mestská rada zbúrat kostoly a iné kamenné stavby mimo hradieb, aby ich Turci nemohli využit pri prípadnom obliehaní mesta

Katastrofa, ktorá postihla Uhorsko po mohácskej bitke, bola pre Bratislavu paradoxne štastím. Po obsadení hlavného mesta Budína hladala uhorská šlachta, svetskí aj cirkevní hodnostári na sever od Dunaja a co najbližšie k Viedni, kde sídlil král Ferdinand. Výhodná poloha a pevné opevnenie Bratislavy rozhodli o tom, že sa stala hlavným mestom Uhorska. Rozhodol o tom uhorský snem na svojom zasadnutí roku 1536. Mesto obchodníkov, remeselníkov a vinohradníkov sa stalo sídelným mestom krajiny, sídlom panstva a cirkvi. Bratislava sa stala snemovým mestom královstva a korunovacným mestom uhorských králov, sídlom krála, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. V rokoch 1536-1830 bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 11 králov a královien. V druhej polovici 16. storocia prenikol z nemeckých krajín do Uhorska protestantizmus. V Bratislave, ktorá bola mestom s prevažne nemeckým obyvatelstvom, sa myšlienky reformácie rozšírili velmi rýchlo. Po vydaní privilégia krála Maximiliána II. v roku 1564, ktorým povolil prijímanie pod obojím, prešla väcšina bratislavských meštanov na evanjelickú vieru.

V 17. storocí prežívala Bratislava jedno z najtažších období svojej histórie. Za stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom ju viac ráz obsadili a vydrancovali vojská bojujúcich strán, poškodili ju viaceré požiare a iné živelné pohromy, niekolkokrát zasiahla mesto morová epidémia. Rekatolizácia, ktorá sa zacala v roku 1600 za vlády Rudolfa II., vyvolala v celej krajine voci Habsburgovcom prudký odpor. Preto je 17. storocie v Uhorsku a teda aj v Bratislave poznacené neutíchajúcimi protihabsburskými povstaniami, pricom nadalej pokracovali aj vojny s Turkami.

Z protihabsburských povstaní Bratislavu najviac zasiahlo povstanie sedmohradského kniežata Gabriela Betlena. Betlen v rokoch 1619-1621 držal mesto vo svojej moci a jeho povstanie bolo definitívne ukoncené roku 1626 mierom podpísaným v Bratislave. Napriekodporu viedenského dvora presadili bratislavskí evanjelici stavbu dvoch evanjelických kostolov - nemeckého (1636-1638) a slovensko-madarského (1640). Dalšie stavovské povstania a zostrenie rekatolizácie opät nepriaznivo vplývali na rozvoj Bratislavy. Evanjelici museli odovzdat obidva svoje kostoly - nemecký jezuitom, slovensko-madarský uršulínkam. Až po porážke Turkov roku 1683 pri Viedni nastalo mierne uvolnenie rekatolizacného tlaku a evanjelici si mohli postavit dva nové kostoly a vlastnú evanjelickú strednú školu - lýceum.

V 18. storocí sa Bratislava stala nielen najväcším a najvýznamnejším mestom Slovenska, ale i celého Uhorska. V tomto storocí sa postavilo vela honosných palácov uhorskej aristokracie, stavali sa kostoly, kláštory a iné cirkevné budovy, prestaval s rozšíril sa hrad, vyrástli celé nové ulice a pocet obyvatelov sa strojnásobil. Konali sa tu zasadania stavovského snemu, korunovácie králov a královien, pulzoval tu culý kultúrny a spolocenský život. Obdobie najväcšieho rozvoja mesta predstavuje doba vlády Márie Terézie (1740-1780). Od jej nástupu zacala usmernovat stavebný vývoj v meste stavebná kancelária Uhorskej královskej komory, ktorá riadila najmä stavbu erárnych budov (palác Uhorskej královskej komory, Vodná kasáren, a i.). Velké stavebné úpravy sa vykonali aj na hrade, ktorý sa stal reprezentacným královským sídlom (resp. jeho uhorského miestodržitela) a strediskom spolocenského a politického života na najvyššej úrovni.

V roku 1775 nariadila Mária Terézia zbúrat mestské hradby a brány a zasypat širokú vodnú priekopu, ktorá obkolesovala mesto. Vznikol tak priestor pre dalšiu výstavbu palácov a na mieste vodnej priekopy medzi Vydrickou a Rybárskou bránou vznikla promenáda, na konci ktorej pred Rybárskou bránou bolo v roku 1776 postavené Mestské divadlo. Novotou v architektonickom rozvoji mesta bola aj stavba letných palácov s okrasnými záhradami na okraji mesta.

Vláda Jozefa II. znamenala pre Bratislavu ústup zo slávy. Bratislava prestala byt hlavným mestom Uhorska. Na Jozefov príkaz sa roku 1783 odstahovala do Budína Miestodržitelská rada a iné centrálne úrady a 13. mája odviezli do Viedne aj královskú korunu stráženú dovtedy na Bratislavskom hrade. Odstahovanie ústredných úradov vyvolalo priam masový odchod šlachty z mesta. Bratislava sa z hlavého mesta krajiny razom premenila na provincné mesto. Bratislavu zasiahli aj Jozefove reformy. Zrušených bolo aj niekolko cirkevných rádov sídliacich v meste.

Majetky rádov boli rozpredané a budovy kláštorov premenené na školy a nemocnice. Jozef zriadil v Bratislave Generálny seminár pre výchovu knazského dorastu, ktorý bol umiestnený na Bratislavskom hrade prestavanom na tento úcel. Tu študoval aj Anton Bernolák a mnohí další významní osvietenskí vzdelanci.

Zaciatok 19. storocia sa niesol v znamení napoleonských vojen. V roku 1805 bol po bitke pri Slavkove uzavretý v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca tzv. Bratislavský mier medzi Francúzskom a Rakúskom. Mier však netrval dlho a už v roku 1809 Napoleonova armáda poškodila mesto delostreleckým ostrelovaním z pravého brehu Dunaja. V roku 1811 vyhorel nepozornostou posádky hrad.

Od tridsiatych rokov 19. storocia nastal v meste prudký rozvoj priemyslu, podporený zavedením modernej dopravy. Rýchlu dopravu vo velkom umožnovali na Dunaji parné lode schopné už plávat aj proti prúdu rieky. Od roku 1848 zacali premávat aj parné vlaky. Bratislava bola aj nadalej prevažne nemeckým mestom, no postupne sa stávala centrom slovenskej vzdelanosti a to zásluhou tunajšieho školstva. Po katolíckom seminári, ktorý zanikol po smrti Jozefa II., prevzalo úlohu centra slovenského národného hnutia evanjelické lýceum. Na lýceu bola v roku 1803 založená Katedra reci a literatúry ceskoslovenskej. Jej vrcholným obdobím bolo pôsobenie Ludovíta Štúra ako profesora na katedre.

Poslednou velkou politickou udalostou v meste za Uhorska bolo zasadnutie uhorského stavovského snemu v rokoch 1847-1848. V marci 1848 snem odhlasoval zrušenie poddanstva. Cisár Ferdinand V. následne navštívil Bratislavu a 11. apríla 1848 tzv. marcové zákony podpísal a vyhlásil v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Po rozpustení posledného uhorského snemu a premiestnení politického sídla Uhorska do Pešti sa stáva Bratislava definitívne politicky menej významnou.Bratislavu zasiahli aj revolucné udalosti rokov 1848-1849. Mesto stálo spociatku na strane madarského odboja. Mestská rada vyslala proti slovenským dobrovolníkom zbor mestskej gardy a pripravovala sa na podporu madarských vojsk proti Rakúšanom. Koncom roku však mesto obsadili rakúske vojská a ruská armáda. Až do konca roka 1849 ptom obyvatelstvo trpelo prenasledovaním príslušníkov odboja. V novembri prišiel do Bratislavy aj slovenský dobrovolnícky zbor, ktorý bol 21. novembra na Firšnáli (Námestie slobody) rozpustený.

Druhá polovica 19. storocia znamenala pre mesto príliv obyvatelstva, podmienený najmä zakladaním nových priemyselných podnikov. Vo východnej casti mesta sa postupne vytvorila charakteristická priemyselná zóna. V meste mal významné zastúpenie strojársky, chcemický, energetický, textilný, elektrotechnický a potravinársky priemysel.

Koncom 19. a zaciatkom 20. storocia bola Bratislava druhým najpriemyselnejším mestom Uhorska. K rozvoju priemyslu v meste významne prispela aj výstavba prvého stáleho mosta v roku 1891, ktorý slúžil súcasne železnici i cestnej doprave a umožnoval rýchle spojenie s Viednou aj s Budapeštou. Rozvoj priemyslu sa odrazil aj v architektúre, co sa prejavilo najmä vo výstavbe množstva továrenských budov. Vznikol však aj väcší pocet verejných budov, sakrálnych stavieb, moderných víl a nájomných domov. Úspechy v priemyselnom podnikaní sa prejavili i v životnej úrovni obyvatelstva, ktorá bola ovela vyššia než v iných oblastiach Uhorska s výnimkou Budapešti.

Dalším významným medzníkom v histórii mesta bola prvá svetová vojna. Bratislavu nezasiahli boje priamo, ale aj tak tažko dolahla na jej obyvatelov. Zásobovanie zlyhalo, ceny boli najvyššie v celej monarchii. Rekvirovali sa predmety z farebných kovov, zvony z bratislavských kostolov, ale aj riad od obyvatelstva. Koniec prvej svetovej vojny v novembri 1918 priniesol zmeny na mape Európy. Rozpadlo sa Rakúsko-Uhorsko, vznikla Ceskoslovenská republika. O osude Bratislavy sa rozhodovalo na parížskych mierových rokovaniach. Ked už bolo koncom roku 1918 zrejmé, že Bratislava bude zaclenená do CSR, rozhodli sa predstavitelia mesta premenovat ho na Wilsonov, resp. mesto Wilsonovo, podla amerického prezidenta T.W. Wilsona. Predstavitelia mesta žiadali, aby ho dohodové mocnosti uznali za otvorné - slobodné mesto. Tento návrh bol však zamietnutý a mesto, ktoré nazývali Pressburg, Pozsony, Prešpork, bolo priclenené v januári 1919 k CSR. Nové pomenovanie mesta bolo schálené 27. marca 1919. Na mape Európy sa objavila Bratislava.

Ešte skôr, ako mesto premenovali, rozhodlo sa o tom, že bude hlavným mestom Slovenska. Nastahovali sa sem centrálne a miestne úrady všetkých odborov štátnej správy, koncentroval sa tu priemyselný, obchodný a financný život celého Slovenska. Pripojenie Bratislavy k Ceskoslovensku znamenalo odchod znacnej casti obyvatelstva madarskej národnosti. Vzápätí však do mesta prišlo pomerne vela obyvatelov z Ciech, najmä inteligencia. Stavebný ruch neobycajne vzrástol, mesto sa stále rozširovalo a pocet obyvatelov stúpol. Do Bratislavy sa presunulo aj centrum kultúrneho a umeleckého života.

V medzivojnovom období sa Bratislava vyvíjala pomerne harmonicky. Nezanedbatelným momentom bol vznik moderných vysokých škôl, vedeckých a kultúrnych inštitúcií celoeurópskeho významu. V tomto case mesto zaznamenáva urbanistický, architektonický, priemyselný a výrobný rozvoj smerom ku kvalite. V príkladnej tolerancii až do obdobia druhej svetovej vojny tu žili viaceré národnostné a kultúrne spolocenstvá ako slovenské, nemecké, madarské, židovské, ceské, chorvátske a iné. Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch zasiahla aj Bratislavu. Mnoho priemyselných podnikov znižovalo výrobu, niektoré zatvorili. Robotníci strácali prácu a bieda mimoriadne rástla. K tomu sa pridalo stupnovanie politického napätia, ktoré malo za následok rozpad CSR v roku 1939.

Dna 14. marca 1939 po rozbití CSR sa stala Bratislava hlavným mestom samostatného Slovenska. Mesto sa stalo sídlom prezidenta, parlamentu, vlády a všetkých úradov štátnej správy. Stratilo však cast svojho územia, pretože súcastou Nemecka sa stala Petržalka a Devín. Bratislavu priamo zasiahli aj udalosti druhej svetovej vojny. Pri bombardovaní mesta americkým letectvom 16. júna 1944 bola znicená predovšetkým rafinéria Apollo, no zasiahlo aj obytné štvrte. Od júna 1944 do apríla 1945 trvala v meste vojnová situácia, mesto bolo v rukách nemeckej armády. Bratislavu oslobodila Sovietska armáda 4. apríla 1945.

Po druhej svetovej vojne sa situácia v Bratislave zásadne zmenila. Hned po oslobodení z mesta odsunuli väcšinu obyvatelstva nemeckej a madarskej národnosti. Rozhodnutím Národného výboru z 1. apríla 1946 sa uskutocnilo dávnejšie plánované pripojenie susediacich obcí k mestu. Vznikla tak tzv. Velká Bratislava.

Po februári 1948 sa Ceskoslovensko stalo súcastou socialistického tábora. V Bratislave to znamenalo vybudovanie silných a istých hraníc voci Západu. Do pohranicného pásma sa dostali aj casti mesta a cast obyvatelov sa musela prestahovat do centra. Koniec štyridsiatych a zaciatok pätdesiatych rokov sa niesol v znamení prestavby a opätovnej výstavby vojnou znicených castí mesta, najmä však priemyselných podnikov, ktoré sa po roku 1948 znárodnili. Do života obyvatelov zasiahli aj komunistické represálie v pätdesiatych rokoch.

Dalším významným politickým aktom, ktorý sa odohral v Bratislave, bolo podpísanie Zákona o ceskoslovenskej federácii 30. novembra 1968 na medzicasom zrekonštruovanom Bratislavskom hrade. Bratislava týmto zákonom získala štatút hlavného mesta SSR.

Další vývoj mesta sa niesol v znamení kvantitatívneho rozvoja priemyselnej výroby, decimácie historického jadra, výstavby nevhodných dopravných stavieb a nových sídlisk s nedokoncenou infraštruktúrou. Najmä budovanie Mosta SNP a nábrežných komunikácií viedlo k velkoplošným asanáciám, pri ktorých bola znicená historická zástavba Podhradia a dunajského nábrežia. Napriek negatívnemu dedicstvu uplynulých desatrocí ukazujú sa aj pozitívne dedicstvá Bratislavy. Mesto je už teraz významným dopravným uzlom cestnej, železnicnej, leteckej a vodnej dopravy a jeho poloha na križovatke obchodných ciest predurcuje Bratislavu stat sa vstupnou bránou nielen na Slovensko, ale aj do celého stredoeurópskeho regiónu.

Od 1. januára 1993 je Bratislava hlavným mestom samostatnej Slovenskej republiky.